Skromne zaciatky - zajazd olympionikov, kde mali drvivu vacsinu geografi, autobusom cez cele Nemecko. Z Postovej som nesiel sam - mojimi spolucestovatelmi boli Jano a Marian. Vacsinu cesty sme stravili hranim kariet, v autobuse sa nic lepsie robit nedalo. Na zajazde neboli uchvacujuce nase zastavky v Mnichove, Zeneve a Vaduze (hlavne mesto Lichtenstajnska). Neslo ani o pamiatky, neznesitelne teplo, ci nakupy v obchodoch. Najlepsi bol ten novy pocit slobody, ked niekde daleko, uprostred Pariza, sme dostali volno. Pol dna pre seba, mohli sme robit co sme chceli, ist kam sme chceli, stacilo sa vratit na dohodnute miesto. Pariz ako taky samozrejme ma nieco do seba - flakat sa po Petrzalke by tazko malo taku atmosferu.

Cele podujatie malo zaujimavu dohru. Ked som v Kosicicach bezal dat vyvolat film, ani nahodou ma nenapadlo, ze prave tento kus (jeden z miliona) sa v kazete zasekol a z mojich fotiek neostal ani prach. Marian vyzbrojeny ruskou Smenou mi skodu prilis nevynahradil, mal tiez iba jednu jedinu fotku (aj ked so sebe vlastnou zmatenostou tvrdil cosi, z coho si tento dosledok iba domyslam). Ta fotka, pohlad z druheho poschodia Eiffelovky neukazuje nic excelentne, no je to jedine, co nam ostalo.

Jasny dokaz, ze raz za cas sa fyzikalna olympiada predsa len oplati. Ani som sa nenazdal a uz sme leteli do Sudbury, malo znameho banickeho centra jedneho z najvyznamnejsich lozisk niklu na svete. Slovenske druzstvo malo vtedy tychto clenov: Peter Svrcek, Karol Gregor, Michal Majerik, Cyril Adamuscin a ja. Bolo to zabavne letiet cez Atlantik a vidiet pod sebou dlho-dlho len puste modre nic, ktore potom vystrieda nehostinna severska krajina pokryta jazerami (New Foundland).

Hlavne bolo preckat uvodne formality v oblekoch a kriticke dva dni, kvoli ktorym sa vlastne cestovalo - riesenie prikladov. Potom nasledoval program pripraveny usporiadatelmi. Exkurzia do bane (phhh), fotografovanie pri najvacsej minci na svete, piknik v blizkom narodnom parku a ine zaujimave "west-style" zabavky. Necudo, ze sme si s Cyrilom kratili cas, ako sa dalo. Ktovie, ako sa vsetkym tym cudzincom (50 zucastnenych krajin!) pacila v nasom podani Mnaga, Zona, ci ine irecite slovanske pecky, ktore sme si notili v chvilach nudze.

Za zmienku stoji nase nahle zoologicke nadsenie, ked sme pocas vyletu k akemusi jazeru skumali volajake male cierne svinstva na kamenoch pri brehu. Breh bol dost prikry a islo doslova o zivot. Ked sa zrazu odtrhol trs travy, ktoreho som sa drzal, neostavalo mi nic ine len v ramci udrzania rovnovahy sliapnut na kamen porasteny riasami. Vlhkymi, zelenymi a smyklavymi. V tom okamihu nabrali udalosti rychly spad. Postupne som sa smykal stale nizsie, zufalo sa snaziac zachytit o breh som klesal, az kym som nezacal plavat. Byt Cyril, tak sa mozno utopim. Problemy boli aj s navratom na suchu zem. Cely kamen, po ktorom som zroloval do vody bol porasteny inkriminovanymi riasami a nech som sa snazil ako chcel, ziadnym civilizovanym sposobom sa mi dostat na breh nepodarilo. Nakoniec som bol rad, ked som napoly stvornozky, napoly plazenim, za Cyrilovej aktivnej pomoci bol z vody von. Slnko svietilo a mne neostavalo nic ine, len sa ususit na velkej skale.

Blizko nasej ubytovne bolo velke jazero, v ktorom sme sa raz rozhodli vykupat. Kedze na dohlad od brehu bol ostrovcek, nemohlo to skoncit inak ako pokusom o jeho dosiahnutie. Tak sme sa zobrali (Mejdzi, Svrco a ja) a plavali sme, co sme vladali. Teda, oni vladali a ja som nevladal, tak to bolo. Ostrov nebol blizko, trvalo nam viac, nez polhodinu, kym sme sa nan dostali. Prave to nevedeli pochopit Kanadania vyvalujuci sa na doskach surfov na jazere. Pytali sa nas, kam plaveme a preco tam vlastne chceme ist. Maloktory uveril, ze naozaj plaveme na daleky ostrov, ziaden nepochopil, ze plaveme len tak - pre zabavu. Na ostrove nas privitali crepiny rozbiteho skla a cucoriedky.

Nas gajd (guide) bol Slovak, ale uz pekne dlho zil v Kanade. To malo tu vyhodu (?), ze sme s nim mohli rozpravat po slovensky, co sme aj patricne vyuzivali. Napriek vsetkym tym rokom, co tam byval, si este vzdy nezvykol na ten svet, Kanada mu jednoducho nevyhovovala. Rozpraval nam o jedovatych voskovanych jablkach, pomarancoch, ktore po namoceni do vody stratia farbu a hlupych Kanadanoch. Ked raz zisti, ze v Kanade existuje nejaka anarchisticka organizacia, da sa k nim a bude vodcom povstania proti vsetkemu co tam maju.

Rok sa s rokom zisiel a bola to opat fyzikalna olympiada, ktora ma dostala do sveta. Tentokrat na miesto este lakavejsie ako Kanada - na Island. Nasim cielom bolo hlavne mesto Reykjavik a vyprava v zlozeni Peter Svrcek, Cyril Adamuscin, Daniel Nagaj, Martin Tamas a ja sa tam dostala cez Vieden a Kodan, rychlo a bezproblemov (rad by som upozornil na vyhodu letu s prestupovanim - dostanete omnoho viac jedla). To, ze sme na Islande, signalizovali dve veci - napriek julu teploty okolo desiatich stupnov a vytrvaly husty dazd, ktoreho drobucke kvapky (myslim naozaj drobucke kvapky) nam vytrvalo vysvetlovali, v com spociva oceansky charakter pocasia.

Situacie znaly clovek nepochybuje o vynimocnosti zlozenia vypravy. Neboli sme vynimocne dobry, boli sme vynimocne otrli - v prevaznej vacsine nam o nic neslo, ziadne uspechy nas netrapili a tak bol nas program jasny. Cez den bezcielne chodenie po Reykjaviku (obedy v Pizza Hute, ci cinskej restauracii stali za to), nakupy v blizkom shopping malle, vecer pozeranie MTV, diskoteka, flakanie sa po meste... Bohato sme vyuzivali, ze aj o polnoci bolo slnko len kusok pod obzorom a tma sa nezmohla na viac, nez sero.

Pripraveny program bol fakt dobry. Boli sme v obrovskej hlinikarni, kde minca pada vzdy na hranu. Ukazali nam gejziry - umely na gombik (ten gombik nam neukazali, no z premenlivej frekvencie striekania zavislej od mnozstva navstevnikov sa co-to dalo vytusit), i pravy prirodny. Zaviedli nas do rezervacie, ktora je plna vodopadov a prechadza nou zlom medzi americkou a euro-azijskou kontinentalnou doskou. Tie dve dosky sa vzdaluju a preto ma Island sopky a gejziry, preto vznikla rokla, ktorou sme kracali.

Super bol vylet na ladovec. Ked nam povedali, ze sa tam ide a treba sa obliect, hodili sme na seba cosi viac ako obvykle, ale take maso sme necakali. Kombinezy, ktore mame na sebe na fotke boli naozaj nutnostou, no nielen kvoli pocasiu. V ratraku, ktory nas po ladovci prevazal sme vymakli skvele miesta za jeho pasmi, ktore na nas pocas celej cesty chrlili rozdrveny lad a sneh. Priamo do tvare, do oci, nakoniec sme neodolali a zacali sme akcnu gulovacku priamo na palube ratraku, comu sa prizerali zdeseni cinania a ini hotentoti kvalitne zahibernovani pod kapucnami kombinez.

Aj na Islande sme mali gajda. Tentoraz nevedel po slovensky. Jediny, kto sa s nim pokusal dohovorit bol nagi a aj ten sa o to pokusal iba sporadicky. Vysledkom bola rezignacia gajda, ktory bol od prirody flegmatik a velmi rad sa z hlbky duse na vsetko vykaslal. Stalo sa este cosi? Chodili sme v kajakoch po tom velmi severnom, slanom a studenom mori, hrali sa s bagrikmi v detskom parku, robili si srandu z Taiwancana, ktory vzdy chodil ovesany fotoaparatmi a v ruke drzal videokameru a vyzeral ako uplna maska. Tesili sme sa z dvoch slnecnych dni, navstivili islandsku rodinu, ktora nam naservirovala prave islandske jahnacie. Neslane. No, taky dobry vylet.

Chtiac-nechtiac musim priznat, ze som dieta zo zelezniciarskej rodiny a uzivam si s tym spojene vyhody. Jednou z nich je moznost cestovat do zahranicia so zlavou. Ked som sa dozvedel, ze v pripade Talianska je tato zlava sto percentna, nevahal som a na konci prazdnin som sa vybral az tam, kde Spartakus povstal a... Vsak viete.

Zaujimave na tej ceste bolo to, ze som siel sam. To ma svoje vyhody i nevyhody. Neprijemne je zaspavat s vedomim, ze hocikto v noci pride, zoberie si, co sa mu zapaci a odide. Je tazke nechavat vsetky dojmy v sebe, len mlcky pozerat okolo seba. Velkym plus, ktore to vsetko vyvazuje je kontakt. Ked je clovek sam, omnoho lahsie a castejsie prichadza do styku s domorodcami, viac preciti atmosferu toho, co sa deje okolo. To bol moj pripad.

Trasa, ktoru som si vytycil nebola dlha. Rim, Neapol, Benatky a domov (spal som vo vlaku cestou z jedneho miesta na druhe). Ako sa nakoniec ukazalo, prave to bolo moje stastie, pretoze vacsie plany by ma uplne znicili. Cele som si to totiz naplanoval ako "low-budget holiday" a za cely cas som neminul viac, nez desat dolarov. To som si ale musel povedat, ze miestne ulozne batoziny mi nestoja za to a kazdy Slovak musi Taliansko zvladnut aj s batohom na chrbte. Tak aj bolo.

Jedno rano som teda vystupil v Rime. Je to pre mna vzdy zvlastny pocit, ked si uvedomim, ze som niekde uplne inde. Aj vtedy. Bol to uplne iny svet. Tridsat stupnov v tieni, slnko prazi, ulice plne, soferi sialeni, mopedy jeden za druhym. Mesto velke a to som chodil iba po historickom jadre, oproti Kosicicam vcelku zmena. Pozrel som si vsetko, co ma lakalo a bolo zadarmo. Vatikan, Koloseum a Forum Romanum (tie iba zvonku :-), zahrady Borghiov... Mal som to stastie, ze prave bola posledna nedela v mesiaci a aj Vatikanske muzea boli zadarmo. Len vdaka tomu som nic netusiac, predierajuci sa davom japonskych turistov, zrazu zastal v Sixtinskej kaplnke.

Prvy den v Taliansku som ponal naozaj dost "pracovne". Preto som prvy krat zastal az vecer na zeleznicnej stanici, kde o chvilu pristavili moj vlak. Zlozil som sa v kupe, kam si po chvili prisadli dve anglicanky (skotky?) cestujuce podobne ako ja po Taliansku. Chystali sa na Siciliu, ja do Neapola - nase cesty sa rano rozisli... Neapol bol plny privetivych juzanov. Nemali tak naponahlo ako v Rime - ked som rozpacito stal na jednom z jeho namesti a obzeral sa, hned sa ku mne prihovoril jeden Talian a snazil sa mi pomoct. Smutnou pravdou je, ze Taliani nevedia po anglicky a ja neviem po taliansky. To vsak vobec nezmensovalo snahu toho sialeneho altruistu, ktory mi pomahal az kym som nesiel uplne inym smerom, nez som povodne zamyslal.

Dalsi aktivista mal ani nie desat rokov a chcel ma stoj, co stoj odfotit. Komunikacna bariera nesmela chybat a tak jedine slovo, ktoremu sme obaja rozumeli bolo "photo". Nemohol som sa zbavit dojmu, ze ten chlapec mi chce fotoaparat ukranut, ze hned ako ho dostane do ruky odbehne prec. Nakoniec som vsak boj proti fotke pod palmou vzdal. Neviem, ci to na nej vidiet, ale bol som pripraveny kazdu chvilu vystartovat za tym chalanom, netvarim sa prilis prirodzene. V Neapole toho vela na pozeranie nebolo, tak som vecer stravil sedenim na kamennej hradzi plaze. Vlny spliechali, Taliani sa kupali, Slnko klesalo k obzoru a ja som pisal list domov. Cakala ma cesta vlakom s volajakym Indom a Benatky.

Aj ked Benatkam chybaju srdecni ludia (zda sa, ze zmienovana otovrenost je vlastna juznym castiam krajiny), rovnako ako aj moj oblubeny prvok miest - kopce, stali sa mojou srcdovkou. Ich uzke krivolake ulicky popretinane kanalmi (ulice casto uplne puste, bez turistov, ruchu a zhonu), nie sirsie nez rozpazene ruky si ma uplne ziskali. Len som sa flakal sem a tam, pozrel si pobrezie, namestie svateho Marka (plne turistov a holubov - odporna kombinacia), s mapou v ruke vela zaujimavych kostolov a nakoniec som skoncil na akomsi zastrcenom dvore. Unaveny som cakal na odchod vlaku domov.

Maly priklad toho, ze aj obycajna cesta vlakom z Bratislavy do Kosic moze mat nieco do seba. Cestoval som vtedy s Branom a hodnu chvilu sa nic nedialo - dvojicu, ktora cestovala v kupe s nami sme si vobec nevsimali. Zaujalo nas az to, ze rozpravali po anglicky a my sme vtedy mali maly lingvisticky problem - nevedeli sme, co znamena slovicko "indeed" na mojom tricku. Nakoniec sa Brano odhodlal a opytal sa. Dvojicu tvoril muz a zena, odpovedala nam zena a trpezlivo nam vysvetlila, ako to vlastne je. Potom konverzacia pokracovala a vyslo najavo, ze sa narodila v Indii a s manzelom cestuje do jeho rodiska na vychode Slovenska.

Nasledovala prirodzena otazka, akym sposobom sa zoznamuje Slovak s Indkou. Odtial bol uz iba krocik k jej rozpravaniu o oraganizacii, ktorej su clenmi (nebojte sa, nejde o jehovistov), o tom ako liecia choroby a ucia ludi samych takto uzdravovat, vyuzivat energiu "which is going up your spine...". Museli sme s Branom vyzerat dost nedovercivo, lebo sa dost snazila nam to priblizit. Zjavne nepomahalo, pretoze nakoniec rezignovane vyhlasila, ze nam to teda ukaze. Ze staci dvihnut ruky pred seba a zavriet oci, zazijeme nevidane. Brano sa vzpieral, ale ja som nakoniec suhlasil, zavrel oci a... Citil, ako teplo vchadza do mojich dlani a stupa dalej rukami, intenzivne teplo a tlak na dlan. Potom som otvoril oci a videl jej dlane nad mojimi a on sa spytala, ci som citil teplo a tlak.

Vyzera to, ze aj v rychliku Bratislava-Kosice moze clovek ziskat skusenost s energiou cakry. Teraz ma napada, ze v tom kupe s nami asi boli dalsi ludia. Co si mohli o tom celom mysliet?

Ani Praha, rovnako ako Kosice, nie je ktovie aka destinacia. Preco to tu vlastne spominam? Jednak chcem pochvalit Mira za vzorne a vytrvale sprievodcovstvo mestom (napriek bliziacim sa skuskam) a navyse sme s Janom cestovali studentsky, teda stopom. Cesta tam prebehla bez problemov a az na mierne nadpriemerne cakania sme sa nemali na co stazovat. Jedinou neprijemnostou bol fakt, ze poslednu noc sme sli spat po stvrtej, vstavali o siedmej rano ("aby nas cim skor vzali"), takze sme tym neborakom v autach zaspavali. Na nasu obranu sa da povedat iba to, ze ani kamionista, ktory nas viezol ako prvy nebol dvakrat cerstvy ("hlava mu obcas klesla a po ceste sme chodili kde kade"). Napriek tomu to od nas bolo dost chrapunske, ze sme tym dobrym ludom zomierali v aute. Odvtedy si davam pred stopom pozor na spanok.

Horsia bola cesta spat, ked sme boli vystresovany Janovymi spravami o pokutovani stoparov na dialnici. Preto sme dost dlho stali na uplne nezmyselnom mieste. Nepomohol ani presun na benzinovu pumpu, preto sme sa po hodine presunuli na tu obavanu dialnicu a skryvali sa vzdy, ked sa blizlo auto podobne tym dialnicnej policie. To, co sme dovtedy vnimali ako zle pocasie bolo na dlhej rovnej dialnici, ktorou vietor bez zabran prefukoval, bozim dopustenim. Otrasna zima a ignorancia vodicov nas prinutili po hodine a pol boj vzdat. Uplne skrehnuti sme sa vratili do stanice metra a spat isli vlakom. No humus.

Toho, kto si pozrel cast "O mne" urcite neprekvapi, ze som jednoducho nemohol neist na zatmenie slnka do Madarska. Podarilo sa mi odolat lakavym ponukam roznych cestoviek (v com mi pomohla moja penazenka) a tak nam s Mirom ostavala jedina moznost - ist stopom. A tak sme sli...

Nas start v mnohom pripominal selanky. Po chvili cakania na vypadovke v Kosiciach (no dobre, boli to skoro dve hodiny a co?) nam zastavila Avia s komarnanskou (!) poznavacou znackou. Chudak vodic nam cely smutny hovoril, ze nas nezoberie az do Komarna, ze konci dvadsat kilometrov pred nim, no my by sme ho aj tak od radosti na rukach nosili. Nalozili sme batohy a uz sme akcelerovali na krasnu osemdesiatku (dole kopcom az 90!). Pan vodic nas cestou obstastnoval veselymi vodicskymi historkami ("Tu sa kazdy mesiac vysype jeden nakladiak", "Moj kolega havaroval a volant mu..."). Bol to taky napoly Madar a tak neodolal pokuseniu pustit nam na poludnie spravy v akomsi madarskom radiu. Rozumeli sme asi tak trom slovam - "Stepasin", "Palacka" a "Pepsi-Szigord". No super. Ked sme sa ho neskor pytali, ci bolo v tych spravach nieco zaujimave, vravle, ze nic. Palacku vtedy odvolali...

Dvadsat kilometrov pred Komarnom sme na chvilu zakysli a slapali peso rozpalenou cestou, no nakoniec sme predsa mali stastie a vecer zapichli stan na brehu Vahu v Komarne. Kusok od nas bola slusna krcma, tak sme si posedeli, no to bolo to posledne dobre, co sa nam tu noc stalo. Znie to neuveritelne, ale v Komarne su tony komarov! Kym Miro vliezol do stanu, bolo ich tam mozno tridsat. Ja som spal vonku (ako ostatne vzdy) a skoro som zomrel, ked ti hajzlici dokazali najst kazdu cesticku na privod vzduchu a vlietali dnu s neuveritelnou drzostou. Casom sa zo mna stal berseker a zabijal som ich jedneho po druhom hned, ako som zacul to ich odporne bzucanie. Miro tiez nemal na ruziach ustlane a v jeho zarucene vzdusnom stane nanho zhora prsala skondenzovana voda.

Napriek vsetkemu sme sa rano (den pred zatmenim) zobudili dobre naladeni, na vsetko odhodlani a uz okolo desiatej sme crossli hranicu. Problemy nastali v okamihu, ked sme sa zacali neistymi krokmi pohybovat po madarskej pode. Dokazali sme si kupit madarske noviny, no z ich predpovede pocasia sme rozumeli iba maloco, len to, ze to nie je idealne. Marne bolo nase hladanie tourist-officu, kde by nam k tomu vedeli cosi povedat, tak sme informacnu cast radcsej zabalili a sli slapat cestu (pozor, nie chodnik!).

V ten den nam to vobec neslo. Tych stopatdesiat kilometrov, ktore nam do Siofoku chybali sme presli len tak-tak. Ak nas niekto vzal, tak len nejakych dvadsat kilometrov a potom sme cakali dve hodiny na dalsie auto. Nechybalo vela a sli by sme autobusom, ked nam zastalo posledne z tych siestich aut a vzalo nas az TAM. Boli to prislusnici mierovych sil v byvalej Juhoslavii. Toto male osviezenie nasej cesty bolo na cely den malo, vacsinu casu sme boli uplne rezignovani. Napriklad pri polhodinovom prechode Szekesfehervarom sme mysleli, ze nas uz nic nemoze prekvapit...

Ako tak stojime na okraji toho mesta a cakame, z krovia sa na nas vyrutil akysi besny pes. Neostavalo nam nic ine, nez ustupit na druhu stranu cesty, kam sa ta bestia neodvazila. Hacik bol ale v tom, ze pes obsadil nase batohy polozene na krajnici a my sme sa k nim nevedeli dostat. Nech sme sa snazili ako sme chceli, snazili sa toho netvora odlakat, psom sme nepohli. Obklucovali sme ho (dvaja :-), nadavali mu, nepomahalo. Tak sme teda ostali bezradne stat na druhej strane cesty a rozmyslali, co dalej. Nic nas nenapadalo - o to vacsia bola nasa radost, ked sme v rychlom slede uvideli toto: Pred nami zaflekoval malicky trabant. Zacuval a takmer presiel psa. Nadbehol si a opatovne naznacil psovi, ze ho o chvilu nacisto prejde. Pes vydeseny pritomnostou vacsieho predatora ustupil a my sme si mohli konecne zobrat batohy. Vodic na nas volaco po madarsky zamumlal, veselo zamaval a odfrcal na svojom tatosovi.

Do vytuzeneho Siofoku sme sa dostali az okolo jedenastej vecer. Na blizkej dialnici uz zurila poriadna zapcha a vsetko nasvedcovalo tomu, ze sa TO blizi. Zlozili sme sa na brehu Balatonu, hviezdy svietili, vlny spliechali (za rohom diskoteka, okolo opilci), no besna romantika a zaspali sme. Rano o piatej nas zobudila burka. Blyskalo sa, hrmelo a vsetky tie na brehu spiace davy sa hrnuli niekam do sucha. Rovnako tak aj my. Za utocisko pred nepohodou sme si vybrali zeleznicnu stanicu a to bolo dobre, lebo sme tam uplne necakane stretli Beu zo Ziliny, ktora bola akoze na chate, no vskutocnosti v Madarsku. Nadisli ponure chvile, ked nastupistia bicoval dazd a vsetci smutne (a nevyspato) posedavali, kde sa dalo.

Spolocna viera nas vsetkych nakoniec sposobila, ze sa predsa len vycasilo a tak sme sa sli slnit na brehy Balatonu. Bol uz najvyssi cas, zatmenie malo cochvila zacat. Opisovat aj to, co sa dialo potom? Jednoducho sa zotmelo a hoci po oblohe chodili este nejake tie mraky, verili sme, ze sa to uz pokazit nemoze. Do uplneho zatmenia ostavalo stale menej casu, na Mira a Beu to malo prazvlastne ucinky. Zacali sa neuveritelne napchavat. Snazili sa to ospravedlnit bliziacim sa casom obeda, no ta pazravost spocivala v akomsi tuseni blizkeho konca, poslednom vykriku zivota ("Tak sa aspon najedzme!"). A potom bola tma.

Cesta spat bola omnoho jednoduchsia. Ziadne davy stoparov nas na ceste necakali a tak sme si mohli sadnut na kavicku do nobl restauracie (vsetky ostatne boli na prasknutie plne), kde sme typicky slovensky nechali sprepitne v hodnote patdesiat halierov. Po desiatich minutach statia pri ceste nam zastalo auto - aky to rozdiel oproti predchadzajucemu dnu! Bol to nejaky Holandan, ktory si v nicom nezadal s obligatnym privlastkom "bludny". Bol pozriet zatmenie a dufal, ze cestou spat ho budu navigovat nejaki zbehli Madari. Mal tu smolu, ze natrafil na nas a tak sme cestou trikrat zabludili a trvalo nam to do Bratislavy skoro o dve hodiny dlhsie nez by sa patrilo. Az tak to zas nevadilo. Ved sa s nim dobre rozpravalo a Bratislavu sme si aj tak vyhliadli ako nocovisko, tak kam sa nahlit?

Cestou cez mesto sme si dali zmrzlinu u Mac-a a kofolu v Zahrade. Stan sme rozlozili pri NAY Elektrodome, kde sme sa rano chystali zacat stopovat. Na druhej strane cesty spali nejaki dalsi stopari, v hoteli NAY bolo plno. Rano sme stopli maly zazrak - podnikatela iduceho do Kosic. Nechybalo vela a bol by ma odviezol az k vlastnemu domu, pri ktorom stoji obchod, ktory mu patri. Nanestastie mu v tom zabranil volajaky telefonat, no cesta domov aj tak dopadla nad ocakavanie. Konecne som spal dlho, s vecerou a bez komarov.

Sice som uz raz v Taliansku bol, no tentoraz sme sa zobrali viaceri "zelezniciari" a islo sa opat. Zo skupiny, v ktorej bola Peta Fencikova, Rado Gocik, Robo Bursa a ja na poslednu chvilu kvoli chorobe vypadol FoXo, ktory sa musel uspokojit s pohladnicou poslanou z Rimini.

Prvy dotyk so zahranicim sme absolvovali vo Viedni, kde sme si nemohli nechat ujst Prater. Peta sa prejavila ako prava milovnicka adrenalinu a po dlhom hladani toho praveho kolotoca systemom "co najvacsia nevolnost za co najmenej penazi" konecne nasla ten vysnivany muciaci nastroj. Netrvalo dlho a uz sa mihala vzduchom obcas hore, obcas dole hlavou. Vsetky obete kolotoca nalezite pistali, hral vsade pritomny Lou Bega a jeho Mambo No. 5 (pocas dvoch hodin v Pratri sme ho poculi osem krat) a my sme sedeli dole na lavicke a pozorovali Petino utrpenie.

Ta prava tortura ale iba zacinala. Nasledujuce rano sme sa prebudili v Rime plni elanu. Nas pokus ziskat nejake materialy o Taliansku a karte Euro 26 (Karta Giovanni) boli uspesny len z polovice. Po dlhom bludeni sa nam napokon podarilo najst akusi ich centralu, no vsetko co nam boli schopni ponuknut bolo skrz-naskrz po taliansky. Neostavalo, nez pekne podakovat a rychlo zabudnut.

Kilometre sa nam uspesne zbierali a slnko tomu dodavalo tu pravu stavu. Naozaj, Taliansko sa nezaprelo a doprialo nam horuce slnecne augustove dni. Aspon sme mohli ocenit to, ze pitna voda tiekla na kazdom rohu a vyskusat desat percentu zlavu u MacDonald's kupou toho najlacnejsieho - zmrzliny.
Po kratkej ceste osobacikom do pristavneho mesta severne od Rima sme nasadli na trajekt, na ktorom sme mali stravit noc. Maju to dobre vymyslene - vecerny trajekt vplava do pristavu na Sardinii okolo osmej rano. Staci sa zobudit a vystupit. Tak sme aj urobili. Vystupili, zorientovali sa a zistili, ze najblizsi vlak je prilis daleky. Neostavalo nic ine, len dostat sa na vysnivanu plaz pesi. Po mensom obligatnom zabludeni sme sa na nu dostali, no mala svoje chybicky. Silny vietor fukal rozpaleny piesok do oci, do batohov, medzi veci, vsade a to teplo bolo absolutne. Navyse, ked sme sa vybrali s potapacskymi okuliarmi obdivovat krasy morskeho dna, dostali sme sa do zony morskych jezkov a cesta pomedzi ne na breh bola horsia ako ist so zaviazanymi ocami cez minove pole. Nech som sa snazil ako chcel, sliapnutiu na jedneho z nich som sa nevyhol a tak ma cakala hodina bodania ihlou do paty. Vsetky bolacky vyliecila uzasna pizza v jednej z miestnych tradicnych restauracii.

Cakala nas dalsia noc na trajekte pokrytom slanym slizom, na ktorom nam navlhli vsetky veci. Potom chvilka vo vlaku a uz sme stali v Pompejach, mrtvom meste. Peti sa vykopane ruiny pacili, no v tom slnecom pekle sa nam ostatnym predsa len javili trosku monotonne. Pravouhle ulice, vsetky domy rovnake, len kde-tu volajaky amfiteater, chram. Oddych sme mali az na stanici, kde sme mali moznost konecne trochu vysusit vlhke veci. Okolostojaci Taliani mali po nasom rozbaleni spacakov zrejme dojem, ze sme homelessaci. Pobavili ich vsak okamihy, ked stanickou presiel rychlik v plnej rychlosti a my sme sa zufalo vrhali na nase veci v (marnej) snahe zabranit ich odfuknutiu.

Cesta z Neapola do Rimini bola hrozna. Na stanicu sme prisli s predstihom, no vlak pristavili tesne pred odchodom a este pred jeho zastavenim bol obvesany cernochmi, ktori sa zufalo snazili dostat dovnutra. Nemohlo to skoncit inde, nez na chodbicke. Vela sme toho nenaspali a rano, celi dolamani vystupili v znamom letovisku. Pokus dostat sa stopom do blizkeho San Marina nebol uplne uspesny. Peta s Robom sa sice odviezli, no mna s Radom sa nikomu neulutostilo. Zvolili sme preto variant B a skusili pohladat v blizkom kempe kamaratku. Hacik bol v tom, ze sme nevedeli presne, ktory z tisic kempov na okoli je ten pravy a co cert nechcel, nakoniec sme hladali v nespravnom. To sme samozrejme netusili. Bojovali sme z plnych sil. Dokonca sa mi podarilo hovorit do miestneho rozhlasu, co som pravda pochopil az po chvilke drzania mikrofonu a prosebnych pohladoch jedneho z vratnikov. Taliani nevedia po anglicky. Nevedia ani po nemecky, aj ked sa tak obcas tvaria. Ked sme neskor zufalo zhanali nejake potraviny, nasli sme nestastnika, ktory o sebe tvrdil, ze vie po nemecky. Otriasol som sa pri spomienke na hodiny nemciny na gymnaziu, no podarilo sa mi zostavit krasne suvetie. Talian na mna iba nechapavo pozrel. Nakoniec sa ukazalo, ze nerozumel ani tomu najzakladnejsiemu. "Brot?"

Predposlednom zastavkou malo byt Monte Carlo. Tam vyvrcholila nasa zbesila snaha vidiet vsetko, co sa vidiet da. Po nie prave pohodlnej noci sme ranajkovali za pochodu jeden balicek keksov a sliapali hrozne kopce Monaka. Zastavili sme sa o tretej poobede na plazi, kde sme s nadsenim privitali sprchu s ladovou vodou. Plavat sme nemohli prilis dlho, pretoze sme sa s Robom chystali stopovat spat do Talianska. Monako je totiz sucastou Francuzska a za cestu vlakom sme si museli platit. Preto sme sa prilis nevyvalovali, ale brali batohy a sliapali od mora hore, pomedzi domy, k ceste. Ako inak, zabludili sme.

V sviznom tempe a teple hore schodmi, prilis nam to nemyslelo a tak sme zistili, ze sme uplne v... Monte Carlo daleko za nami, co teraz? Prisla chora myslienka dna, sliapat az do Talianska, na prvu vlakovu stanicu. Viac nez dvadsat kilometrov bez vody, v tempe, s ostrym casovym limitom, po celodennom chodeni mestom, po tyzdni v Taliansku. Casom sme si uvedomili, ze cas odchodu vlaku z tej stanice tak uplne nepozname a posledna hodina chodze sa niesla v pochmurnom dojme zmeskaneho vlaku. Dementni Taliani nas neboli schopni ani presne navigovat na stanicu a tak sme zabludili aj tam. Ked sme nakoniec rezignovani dosli na stanicu, zistili sme polhodinovu casovu rezervu (netusim, kde sa vzala). To bolo stastia. Vo vlaku sme stretli zvysok vypravy. Konecne sme si sadli a odrezali kusok neslaneho drobiveho talianskeho chleba.

Nastastie sme si dali dve a dve dokopy a bolo rozhodnute. "Benatky musia byt ine." A naozaj. Uz ziadne zbesile behy po pamiatkach. Po dlhych ranajkach v parciku pri stanici sme sa ledva dotmolili na namestie svateho Marka. Tam sme si opat sadli a obzreli prudiaci dav. Nasledovala obrovska pizza na brehu jedneho z kanalov, chodenie po obchodoch. Kazdu chvilku sme si sadli na nejakom peknom namesticku. Skratka pohoda. Benatky boli ine. A potom... Sladky domov.

Nie je to nic moc, odchadzat za hranice varovany hadam kazdym pred nebezpecenstvami krajin balkanskeho polostrova. Presne tam sme sa vybrali s Robom tento rok. Povodne mali cestovat aj dalsie "zelezniciarky" - Hanka a Brona, lenze u nich nasli rodicovske protesty urodnejsiu podu ako u nas a tak nakoniec ostali doma.

Kosice sme opustali bez presnejsich predstav, kde presne sa pocas nasledujuceho tyzdna dostaneme. Jasne bolo jedine, po prestupe v Budapesti mala byt nasou prvou zastavkou Bukurest, podla turistickeho sprievodcu "nadherne mesto parkov...". Cesta nocnym Rumunskom prebehla bez problemov, az na hodinove statie vlaku na colnici. Rano nas svojimi opakovanymi navstevami poctil nejaky smelinar, ktory chodil po vlaku sem a tam a vytrvalo nas presviedcal, aby sme si u neho zmenili peniaze. Nepomahalo ani presviedcanie, ze to nepotrebujeme a keby aj, bez tak nemame peniaze. Pri jeho tretej zastavke u nas sme mu vymenili symbolicku jednu marku za 2000 Lei. O vyhodnosti tohto kurzu svedci to, ze neskor sme si za ne kupili jeden maly keks...

Nas turisticky sprievodca musel zachytavat Bukurest v nejakych omnoho lepsich casoch nez boli tie, na ktore sme natrafili my. Okrem obrovskeho komunistickeho pomniku partizanom stalo za povsimnutie maloco. Akurat tak psy, ktore sa potulovali a povalovali uplne vsade. Korzovali si to pomedzi ludi, auta, vychutnavali siestu v tieni kop odpadkov. Nas okruh mestom preto netrval dlho a na stanici sme si mohli dopriat prijemnu veceru. Sedeli sme pri nej na nastupisti 9, odkial mal odist o 20:45 nas vlak do Sofie. Rumunske zeleznice nam pripravili prekvapenie, z nastupista neodisla ani drezina, nie to medzistatny rychlik. Mykli sme plecami, vsak sme v Rumunsku a naservirovali si dalsi chod. Pri nom sa nam naskytol zaujimavy pohlad. Pri vchode na kazde z nastupist stalo asi pat policajtov. No a ti nasi sa v jednom okamihu zacali masakrovat. Dvaja z nich sa do seba vazne pustili a celkom ich to bavilo. Tento obrazok nam na nalade nepridal a sli sme hladat nejaky iny vlak do Bulharska.

Mali sme stastie, asi za tri hodiny mal odchod ten nas vyvoleny. Spokojne sme sli stanicou, ked sa na nas nalepili nejaky dvaja rumunski uchyli. Ze vraj si musime kupit reservation a ecology, ale ze sme v pohode, lebo oni nam vsetko vybavia za skvelu cenu 10USD pre kazdeho. Nasa ochota platit nebola velka (tych 10USD bol cely moj rozpocet, ked som bol prvy krat v Taliansku). Tym skor, ze sme celkom nerozumeli, co presne nam to nanucuju a ci to naozaj musime mat. Dosatalo sa nam hlbokych vysvetleni ako "it's our law" a podobne, no zbavit sme sa ich nevedeli. Nakoniec sme sa predsa len nejak dostali k vychodu zo stanice. Dufali sme, ze sa nam podari ujst ("You are fool..."). Hned pred stanicou nas vsak stopli policajti, ze ci vraj nemame kokain. To slovo neposobilo na nasu psychiku prilis dobre, zacali sme hned zmatene vysvetlovat, ze sme kamarati Slovaci, tu su nase pasy, vsetko je O.K. Nakoniec nas pustili, ale opat len do budovy stanice, kde sa na nas opat zavesili ti dvaja debilkovia.

Mali s nami trpezlivost, to sa im musi nechat. Nakoniec nas dotiahli k nejakemu okienku s uradnickou a z nicoho nic nam tie listky aj kupili. V tom okamihu zacali byt agresivnejsi a vymahat od nas "svoje" peniaze. Kedze sme vedeli, ze policajti bohvie akou oporou nie su, vzdali sme nerovny boj a zaplatili. V tom okamihu nam vtisli do ruk dva papieriky v cene asi 5DM a zmizli. Aspon sme im zabili hodinu casu, hajzlikom. Sli sme uz definitivne na nastupiste dufajuc, ze coskoro odideme z toho hnsuneho Rumunska. Mierne vystresovani a nastvani, ze sme prisli o par korun sme nastupili do vlaku, ktory tam pristavili a pohodlne sa usadili v kupe. Do odchodu este ostavalo dost casu. O to vacsie bolo nase prekvapenie, ked sa vlak pohol...

Pozreli sme na seba nechapavo a vybehol som zistit do vedlajsieho kupe, kam ide tento vlak. Vzhladom na to, ze Rumuni pramalo ocenuju gramaticke finesy anglictiny, vsadil som na rychlost. Prebehol kratky, no o to udernejsi dialog: "Where?" "Hunedoara!" Nasa mapa Rumunska prefotena zo skolskeho atlasu nam potvrdila najhorsie predtuchy. Vlak nas viezol na sever Rumunska, v podstate domov. A co nase reservation za 10 dolarov? Strih!

Dvaja chlapici vysli z kupe do chodbicky plnej Rumunov, cosi medzi sebou nezrozumitelne zvatlaju a predieraju sa na koniec vozna. Ich cestu sprevadzaju nechapave pohlady a niekolko "sorry". Prvy z nich otvori dvere. Opat volaco zamumle, utiahnu si pevnejsie popruhy na batohoch, ktore maju na chrbtoch a vyskocia von.

Ti dvaja sme boli ja s Robom. Vlak stanicou neprechadzal prilis rychlo, takze vyskocit von nebolo samovrazdou. Ja som to dokonca ustal, Robo sa trosku kotulal. Neskor to zdovodnoval snahou o zatvorenie dveri, z ktorych vyskocil. :-) Stali sme teda mierne vytoceni uprostred kolajiska, cakal nas dlha cesta spat na stanicu, kde sme chceli stihnut vysnivany vlak, ktory by nas odviezol z toho rumunskeho pekla.

Chaos pred odchodom toho uz skutocne nasho vlaku bol iba formalitou. Pristavili ho az po jeho teoretickom odchode, nikto nic nevedel o tom, kde je, kym nebol a vozen do ktoreho sme mali miestenky nebol ani zaradeny. To len potvrdilo nase presvedcenie, ze Rumuni rozumeju tvojej anglictine, iba ak z teba chcu vytrieskat nejake peniaze.

Sofia, kde sme sa prebudli rano nezanechala v nasej pamati nezmazatelnu stopu. Jedine, co stalo za pozornost bol jeden Australcan, ktory sa nam postazoval, ako mu usiel vlak do Istanbulu. Nikto mu nebol ochotny poradit a on sam ho na kilometer dlhom nastupisti jednoducho prehliadol. Vecer sme uz vsetky svoje nadeje vkladali do starobyleho Grecka.

Thessaloniki (Solun) celkom nesplnili nase ocakavania mesta dychajuceho historiou. Na pozeranie tam toho vela nebolo a tak sme sa sustredili na veci hmatatelne. Zrejme pod vplyvom paliaceho slnka nam kupa triciek a dvoch kuskov pizze zabrala pol dna a asi osem prechodov pozdlz celou tamojsou hlavnou ulicou tam a spat. Po skonceni nakupov sme boli naozaj v tej pravej nalade na kupanie v mori. Jediny problem bol v tom, ze sme boli varovani pred jeho spinavostou (zrejme kvoli blizkemu pristavu). To sa nam nezdalo byt neprekonatelnou prekazkou. Posilneni Monakom sme si nasli mapu mesta, odhadli smer k jeho najblizsiemu okraju a sli.

Lenze to by bolo prilis idylicke, keby nam bolo dopriate sa vykupat. Cesta trvala pridlho. Aj tam, kde boli na mape zelene plochy na brhu mora sa este tahal pristav s jeho skladiskami a tak sme sli a sli. Uz to vyzeralo nadejne, blizili sme sa ku brehu, ked zacalo byt jasne, ze nieco je vo vzduchu. Podivny neprijemny odor, na rovinu povedane neznesitelny zapach nas coskoro obklopil, no vedeni nezlomnym Robom sme sli dalej. A tak sme sli, okolo divnych kontajnerov plnych vnutornosti nejakych ryb, pomedzi besne vyzerajuce psy az k betonovemu muru, ktory nam definitivne prehradil cestu. Tomu sa hovori nechutny vylet na plaz.

Cesta spat domov, to bolo nepretrzitych 36 hodin vo vlaku. Cestu sme si spestrovali spankom, ktory nam zabral hadam tri stvrtiny toho casu. Navyse pre nas mali pripravenych niekolko prekvapeni domaci. Napriklad nas zrazu prinutili pozatvarat vsetky okna. Uz sme si mysleli, ze tu buchla nejaka chemicka fabrika, ked nas vlak doviezol medzi plamene. Vypalovali polia. Hodnu chvilu po tom sme mali na vyber bud zavrete okno a strasne teplo, alebo vetranie. To vsak znamnalo nechat sa zasypavat popolcekom sfukovanym zo strechy vagona do kupe. No nadhera.

Prechody hranic boli na juhu vzdy krizove. Trvalo to vzdy aspon dve hodiny na oboch stranach hranice, kazdu chvilku si od nas niekto pytal pas, alebo na nas aspon posvietil baterkou. Pri ceste domov na rumunskej hranici vyzbierali pasy ako obvykle z cleho vlaku do igelitky. Ked ich mali vracat, Robov pas jednoducho nevedeli najst. Este stastie, ze sme obaja tak napoly spali, inak by bola panika nepochybne vacsia. Takto sa obmedzila iba na unavene "do frasa". Vstupom na rumunske uzemie zacala byt zaujimavou otazka, ci od nas budu aj tentoraz chciet reservation. Rumunsky sprievodca nesklamal a neuspokojeny nasimi listkami vyslovil to hrozne slovo. Pytal od nas 40$. Nakoniec sme ho presvedcili, ze mame iba 40DM, viac nie. Potom sme mu dali 50DM a on nam vydal. Mily :-) Vymenou za nase peniaze sme dostali maly ruzovy listok s cislom miestenky - ja som mal 47, Robo 48. V kupe bolo iba 6 miest - obaja sme teda mali miesta pri okne, avsak zvonku...

Nakoniec sme stastlivo vystupil v Budapesti. Spolu o neplanovanu tisicku lahsi, no o to bohatsi na dojmy z este vzdy tak trochu komunistickeho Rumunska. Zdalo sa nam, ze nas caka uz len to najlahsie, cesta do Kosic. Vlaky vsak nesli tak, ako by sme si zelali a tak sme si este stihli vyskusat vyhodenie z IC-cka (nan boli nase listky slabe), nepodarene stopovanie (nenasli sme ten pravy smer z Novych Zamkov do Kosic), nocnu zilinsku stanicu a nocak, ktory nas skoro po celom dni na Slovensku vylozil konecne v Kosiciach. Home sweet home.

Tentoraz iba par fotiek ako ukazka Chorvatska, krajiny plnej Slnka, kamenistych kopcov a Chorvatov, kde sa takmer neda zaspat bez zvuku morskeho priboja v dialke.