Na záver svojej doktorskej dizertácie Ján Fischer napísal toto curriculum vitae, datované 23. januára 1931:

Čo k tomu dodať?
Ján Fischer bol s odstupom 13 rokov najmladším zo siedmich detí Ľudovíta Fischera a Otílie, rod. Kürzovej, ktorí mali v Martine obchod so železiarskym tovarom. Pred obchodom bolo benzínové čerpadlo, s ktorým sa spájala milá spomienka J. Fischera. Keď bol cez vysokoškolské prázdniny doma v Martine, mal toto čerpadlo na starosti a pri jednej príležitosti obslúžil aj Jana Masaryka, ktorý cez Martin cestoval z Prahy do Topoľčianok za otcom.

Na pražskej Karlovej univerzite mladý Ján Fischer študoval spolu s Vilémom Kunzlom, neskorším prvým honorovaným profesorom fyziky na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave, a Máriou Engelmannovou pôvodom z Detvy, ktorá sa po skončení štúdií stala Kunzlovou manželkou. Na fakulte sa zoznámil aj s Dionýzom Ilkovičom, neskôr prvým slovenským profesorom fyziky, a ďalšími Slovákmi, čo študovali v Prahe. Mladý Martinčan patril medzi najlepších poslucháčov v ročníku, preto si ho všimol vynikajúci teoretický fyzik profesor František Záviška (1879 - 1945) a navrhol ho na študijný pobyt u Gregora Wentzela, profesora zürišskej univerzity a popredného teoretického fyzika svetového významu [8].

Ten v roku 1928 prevzal vedenie Ústavu teoretickej fyziky na univerzite v Zürichu. Nahradil tak Ervina Schrödingera, ktorý zaujal post prednostu Ústavu teoretickej fyziky v Berlíne po tom, čo v r. 1927 odišiel do dôchodku Max Planck [9]. Treba dodať, že tento velikán svetovej fyziky aj po odchode z oficiálnej funkcie ešte 2O rokov aktívne pracoval. Ján Fischer často spomínal na prednášku, ktorú mal Planck - autor kvantovej hypotézy - v Zürichu v r. 1930 a na ktorej rozprával o tom, ako a prečo zaviedol v roku 1900 kvantum účinku.

Keďže po smrti svojho otca v roku 1924 zostal Ján Fischer bez prostriedkov, požiadal o finančnú podporu štátne orgány i Maticu slovenskú. Práve vďaka štátnemu štipendiu i osobitnému štipendiu Matice sa mohol zapísať na zürišskú univerzitu a absolvovať tam päť semestrov doktorského štúdia v oblasti teoretickej fyziky.

Profesor Gregor Wentzel zasvätil svojho slovenského študenta do novej Heisenbergovej (1925) a Schrödingerovej (1926) kvantovej mechaniky. Fischerov učiteľ sa okrem iného zaoberal teóriou pružných a nepružných zrážok a na túto tému uverejnil v rokoch 1926 a 1927 štyri práce. V súhrnnom článku Neperiodické procesy v kvantovej mechanike, ktorý vyšiel 1. júna 1928 v časopise Physikalische Zeitschrift, uvádza, že pokusy riešiť problémy spojitých spektier (alebo neperiodických procesov, ako sa vtedy zvyklo hovoriť) v rámci starej kvantovej teórie stroskotali [10]. V tejto súvislosti spomína pokus H. A. Kramersa z roku 1923 vyriešiť problém fotoefektu [11] a snahu E. Fermiho z roku 1925 opísať zrážku dvoch elektrónov.

G. Wentzel vo svojich prácach nadviazal na Bornovu teóriu zrážok z roku 1926 [12] a načrtol ďalší postup. Ján Fischer pokračoval v začatej práci a v doktorskej dizertácii Príspevok k teórii absorpcie röntgenových lúčov [1] sa zaujímal o dva problémy:

1. o smerové rozdelenie fotoelektrónov, určené uhlovou časťou porušenej vlnovej funkcie,

2. o celkovú pravdepodobnosť excitácie, ktorá zasa úzko súvisí s absorpčným koeficientom.

Podobne ako pred ním Sommerfeld a Schur J. Fischer riešil problém v nerelativistickom priblížení, navyše za predpokladu, že každý elektrón sa nachádza v coulombovskom poli, pričom sa zanedbáva vzájomné pôsobenie medzi elektrónmi [13]. Príslušné rovnice pretransformoval do parabolických súradníc. Tento postup, hoci aj zdĺhavý a prácny, mu umožnil, aby presne vypočítal integrály v poruchovej matici, ktoré sú v dôsledku zmeny fázy dopadajúcej elektromagnetickej vlny zaťažené retardačným faktorom. V tomto zmysle môžeme hovoriť, že Fischerov matematický opis absorpcie je úplný, zatiaľ čo iní autori boli aj pri výpočte maticových elementov odkázaní na aproximácie.

J. Fischer potom urobil výpočty pre absorpciu elektromagnetického žiarenia vo vrstvách K a L a získané teoretické výsledky porovnal s experimentmi. Zaujímal sa pritom o smerové rozdelenie fotoelektrónov vytrhnutých z uvedených vrstiev a o koeficienty absorpcie vo vrstvách K a L. Keďže experimentálne hodnoty kolísali okolo teoreticky vypočítaných, svedčilo to o ich dobrom súhlase so skúsenosťou.

V druhej práci O retardovaných maticových elementoch v teórii rozptylu a teórii absorpcie röntgenových lúčov [2] J. Fischer nadviazal na svoj výpočet maticových integrálov poruchovej funkcie a zovšeobecnil Wentzelove výpočty pre Comptonov efekt na vodíkovom atóme v základnom stave. Vypočítal aj maticové integrály pre ľubovoľný začiatočný stav vodíkového atómu a odvodil všeobecný vzorec pre funkciu, ktorá je smerodajná pre fotoelektrický jav.

Obe fundamentálne práce si vyžadovali hlboké matematické vedomosti aj ovládanie techniky a vzhľadom na zdĺhavé výpočty tiež mimoriadnu vytrvalosť a trpezlivosť. Mimochodom, poslednou vlastnosťou sa Ján Fischer vyznačoval aj v súkromnom živote a v styku so spolupracovníkmi i podriadenými.

Po návrate z Zürichu sa J. Fischer prihlásil u svojho učiteľa F. Závišku, ktorý ho prijal vľúdne a prisľúbil mu asistentúru [14]. V tých časoch bola situácia dosť zlá a asistentských miest bolo málo, lebo prakticky každý profesor mal len jedného asistenta. Napríklad aj Dionýz Ilkovič v tridsiatych rokoch vyučoval na pražských stredných školách a u prof. J. Heyrovského pracoval spočiatku ako nehonorovaný asistent a neskôr úplne bezplatne, pretože asistentské miesto zastával RNDr. R. Brdička. V podobnej situácii sa po skončení štúdií ocitli aj ďalší Fischerovi kolegovia. M. Engelmannová, hoci skončila štúdium "sub summis auspiciis" a získala Masarykovu cenu, pracovala istý čas na Spektroskopickom ústave ako nehonorovaná asistentka a po tom, čo sa vydala, z ústavu odišla a učila na strednej škole. Vilém Kunzl bol nehonorovaným asistentom v rokoch 1931-36, keď sa stal honorovaným asistentom prof. Dolejška [15].

V tejto situácii sa Ján Fischer zamestnal na Všeobecnom penzijnom ústave v Prahe a čakal až sa uvoľní miesto asistenta u prof. Závišku. Postihlo ho však nešťastie. V roku 1932 uňho naplno prepukla tuberkulóza - prvý nález na pľúcach a v kolennom kĺbe mu zistili už v roku 1923. Dva roky bol práceneschopný a liečil sa v pľúcnom sanatóriu v českej Prosečnici a doma v Martine [16].

Keď sa vyliečil, zostal už na Slovensku a na začiatku školského roku, teda 1. septembra 1934, nastúpil službu stredoškolského učiteľa. Spočiatku - v rokoch 1934-35 - pôsobil na nemeckom evanjelickom reálnom gymnáziu v Kežmarku ako "plne aprobovaný ašpirant profesúry" [16]. Neskôr prešiel ako dočasný profesor na učiteľský ústav v Lučenci (1935-37), školský rok 1937-38 absolvoval v rovnakej funkcii zasa na učiteľskom ústave v Leviciach. V roku l938 sa stal definitívnym profesorom na gymnáziu v Leviciach. Súčasne tu pôsobil aj na učiteľskom ústave, ktorý po viedenskej arbitráži v r. 1938 presťahovali z Levíc do Novej Bane. Prvý rok Slovenského štátu prežil ako definitívny profesor na gymnáziu v Michalovciach [16].

V lete roku 1940 prišla na slovenských židov pohroma: aj na Slovensku začali platiť rasové zákony. Znamenalo to, že kto sa nemohol preukázať nielen svojím krstným listom, ale aj krstnými listami starých rodičov a rodičov (tzv. pravidlo siedmich krstných listov), nepokladal sa za čistokrvného árijca. Pre židov sa zriadili ľudové školy a neárijci nemohli získať vyššie vzdelanie, teda nesmeli navštevovať ani len meštianky, o gymnáziách či dokonca o vysokých školách už nehovoriac. Ján Fischer, doktor teoretickej fyziky a nositeľ zlatej medaily zürišskej univerzity, prvý slovenský teoretický fyzik, ktorý sa navyše zlatým písmom zapísal do dejín kvantovej teórie žiarenia, bol v roku 1940 prepustený zo štátnej školskej služby a stal sa výpomocným učiteľom na židovskej ľudovej škole v Michalovciach [14].

V roku 1942, v čase deportácií židov, svitol Jánovi Fischerovi lúč nádeje. Vďaka prezidentskej výnimke a úsiliu Dr. Štefana Rakovského, riaditeľa Obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, dalo Ministerstvo školstva Slovenského štátu súhlas, aby J. Fischer pôsobil na tomto ústave ako výpomocný učiteľ [16]. Tým sa on, jeho manželka Izabela, rod. Kleinová, pochádzajúca z levočskej učiteľskej rodiny i sama učiteľka, aj ich syn Ľudovít, ktorý sa narodil v nešťastnom roku 1940, zachránili pred deportáciou. Nebola to maličkosť, lebo štyria Fischerovi súrodenci, obaja manželkini rodičia, ako aj jedna jej sestra zahynuli či už v Kremničke, v Osvienčime, alebo pri deportácii [16].

V Banskej Bystrici zastihlo Jána Fischera Slovenské národné povstanie. Pracoval na Povereníctve školstva, kde mal na starosti likvidáciu platov profesorov stredných a odborných škôl. Po potlačení odboja, keď vojská SS a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy obsadili Banskú Bystricu, odišiel spolu so svojou rodinou do partizánskej obce Kalište. Tu pomáhal partizánskemu štábu ako príležitostný prekladateľ a tlmočník [16].

18. marca 1945 vojská SS prepadli Kalište. Vďaka výhodnej polohe osady obyvatelia vždy vopred vedeli, že idú Nemci, a tak sa ich "nevhodní podnájomníci" stihli skryť. Aj tentoraz Fischerovci zavčasu opustili úkryt a odišli do lesa. Keď Nemci prišli do dediny, rozpútala sa prestrelka s partizánmi, pri ktorej Jána Fischera nešťastnou náhodou ranilo do ruky. Mal však šťastie v nešťastí, lebo keď sa všetci traja vracali do dediny, aby vyhľadali pomoc, narazili na nemeckého dôstojníka: "Pane, vy krvácate!", obrátil sa Nemec na raneného, bez najmenšieho zaváhania vytiahol osobný balíček a preľaknutého J. Fischera obviazal. Potom sucho konštatoval: "Musíme zapáliť domy." Tak sa aj stalo.

Vojaci sa pri akcii báli vniknúť do domov, lebo vedeli, že niektorí obyvatelia obce majú škvrnitý týfus. V čeľadníku, kde bývali Fischerovci, zapálili iba matrace v pevnom presvedčení, že sa od nich chytí celý dom. Keď Kalište začalo horieť, Nemci osadu opustili a rodina Fischerovcov sa vrátila k svojmu dočasnému obydliu. Tu si pani Izabela všimla, že navlhnuté matrace iba tlejú. Okamžite ich vyvliekla von, a tým stajňu zachránila. Z celého Kališťa sa po nemeckom prepade zachovali iba tri budovy; vďaka duchaprítomnosti pani Fischerovej bola medzi nimi aj stajňa rodičov chlapca, ktorého Dr. Fischer učil na obchodnej škole. Po oslobodení 25. marca 1945 sa rodina vrátila do Banskej Bystrice, kde sa musel Ján Fischer liečiť, lebo napokon aj on ochorel na nebezpečný škvrnitý týfus [17].

Po oslobodení pôsobil J. Fischer až do skončenia školského roku 1944/45 naďalej ako profesor na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici a v nasledujúcom roku na učiteľskom ústave. Začiatkom školského roku 1946/47 odišiel na cvičné gymnázium do Bratislavy, ktoré vtedy sídlilo na Kozej a neskôr na Dunajskej ulici. Do januára 1948 bol cvičným profesorom a od 1. februára 1948 dočasným riaditeľom tohto gymnázia. V tomto období konal na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity prednášky a viedol cvičenia, hlavne z metodiky fyziky.

1. septembra 1950 J. Fischer prechádza na Prírodovedeckú fakultu natrvalo. Stáva sa odborným asistentom a zastáva funkciu tajomníka katedry fyziky [14], ktorú od 3. februára 1948 vedie jeho kolega zo štúdií a osobný priateľ prof. Dr. Vilém Kunzl [18].

Jána Fischera vymenovali v roku 1954 za vedúceho Katedry fyziky Prírodovedeckej fakulty UK a za zástupcu docenta. Pre nestraníka to bolo maximum, čo mohol dosiahnuť. V tom čase by sotva dostal pred ním prednosť nejaký člen KSČ, lebo jediný, čo pripadal do úvahy ako Kunzlov žiak bol o 18 rokov mladší.

Lenže stranícka legitimácia bola v tých časoch doslova živnostenským listom, bez ktorého nebolo možné postupovať po akademickom rebríčku. Preto Ján Fischer vstúpil v roku 1956 do komunistickej strany a krátko nato sa stal docentom. (Akým však bol komunistom či dokonca boľševikom sa pokúsime demonštrovať v závere článku). Pre vstup do strany sa nerozhodol ani tak pre vlastný záujem, ako skôr v záujme rozvoja fyziky na Slovensku. (Poznamenajme, že niektorí fyzici to urobili už v marci 1948.) Bez akademickej hodnosti docenta, a tú by sotva dosiahol bez členstva v strane, by nebol mohol zastávať funkcie, ktoré neskôr zastával a v ktorých podstatne prispel k rozvoju slovenskej fyziky. Bol totiž predsedom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác v odbore teoretická fyzika a v odbore teória vyučovania fyziky, ako aj členom celoštátnej komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác z teoretickej fyziky. A inej osobnosti, ktorá by sa hodila na tieto posty v tých časoch na Slovensku ani nebolo, hlavne po tom, čo v roku 1951 Štátna bezpečnosť zaistila ďalšieho nádejného a navyše aj graduovaného teoretika Dr. Imricha Staríčka a po tom, čo sa v roku 1954 po dvojročnom pôsobení v Bratislave vrátil do Prahy český teoretik Dr. Ivan Úlehla.

V roku 1961 sa katedra fyziky rozdelila na tri pracoviská a Dr. Ján Fischer, vtedy už docent, sa stal vedúcim katedry teoretickej fyziky. Tento post zastával až do odchodu do dôchodku v r. 1975 (od roku 1965 už ako mimoriadny profesor). V prvých rokoch prednášal kvantovú mechaniku a iné disciplíny teoretickej fyziky, neskôr hlavne teoretickú mechaniku.

Vo vedeckej činnosti nadviazal na svoje pojednania z r. 1931 a v spolupráci s Jánom Weissom (1956) a Evou Majerníkovou (1966) publikoval dva články. Treba poznamenať, že v druhej práci autori nadviazali aj na články W. Heitlera [19], M. Gavrilu [20], D. Hartreeho [21] a J. Pratta [22] z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Do tohto súboru prác treba ešte zaradiť nepublikovanú diplomovú prácu, ktorú pod vedením prof. J. Fischera a v nadväznosti na jeho predchádzajúce články vypracoval v roku 1958 J. Tiňo [23]. Väčšinu svojho času však Ján Fischer venoval pedagogickej a organizačnej činnosti, prípadne vydávaniu učebných pomôcok pre študentov.

Po odchode do dôchodku prof. Fischer prednášal až do konca svojho života ako externista na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK, ktorá sa v roku 1980 vyčlenila z Prírodovedeckej fakulty. Veľký význam treba pripísať skutočnosti, že v čase, keď viedol katedru dosiahla teoretická fyzika na bratislavskej univerzite i na celom Slovensku úroveň porovnateľnú s úrovňou vo vyspelých krajinách. Okolo Dr. Milana Petráša a seminára, ktorý na katedre viedol, sa vytvorila skupina mladých teoretikov. Zaoberali najaktuálnejšími problémami fyziky elementárnych častíc. Koncom šesťdesiatych rokov sa členovia katedry zapojili do tzv. trianglovej spolupráce Bratislava - Viedeň - Budapešť, ktorá sa postupne rozrástla na celý stredoeurópsky región (podrobnejšie pozri [24], [25], [26]). V týchto priaznivých podmienkach - na ich vytvorení mal nemalý podiel aj prof. J. Fischer - Katedra teoretickej fyziky PF UK vychovala veľa mladých odborníkov, ktorí v týchto neľahkých časoch udržali kontakt s vývinom vo svete.

Na záver nám ešte zostalo odpovedať na otázku, aký bol Ján Fischer boľševik. Odpoveď naznačíme prostredníctvom dvoch príhod, ktorých sme boli svedkami.

V období normalizácie prišla raz reč na fakt, že 5. mája oslavujú narodeniny tak prof. Fischer, ako aj ďalší člen katedry teoretickej fyziky a náš dobrý kolega Dr. Milan Ryba. Jeden z autorov tohto článku k tomu poznamenal: "5. mája sa narodil aj Karol Marx." A dodal: "Samí revolucionári." Milan Ryba sa iba usmial popod fúzy, zato prof. Fischer sa s rezolútnosťou, ktorou sa ináč vôbec nevyznačoval, ohradil: "Ja nie som revolucionár, ja nie som revolucionár! Som za miernosť a mierne riešenie všetkých problémov."

Druhá príhoda sa týka kádrových posudkov, ktoré ako vedúci katedry musel veľmi často písať. O tejto nie príliš príjemnej stránke svojej funkcie raz povedal: "Pri písaní kádrových posudkov si musím dávať veľký pozor, aby sa v nich neobjavilo nijaké nepriaznivé slovo. Nadarmo je celý posudok kladný, kádrovčík podčiarkne červenou ceruzkou nepriaznivé slová a z nich si vytvorí obraz o dotyčnom."