Vážené kolegyne, kolegovia.
Verím, že sa Vám toto číslo Fyzikálnych Listov dostáva do rúk ešte v priebehu novembra. Nedá mi, napriek tomu, že náš časopis sa zaoberá fyzikou, nereagovať; na okrúhle výročie Novembra 89. Mnohý z nás si iste spomenie na jasajúce davy, na nadšenie, na jednotu a optimizmus, ktorý nás opantal. Aj vtedy však bolo možné počuť hlasy jednotlivcov, ktorí upozorňovali, že nebude všetko také jednoduché a najmä nie automatické.
Niektorý deň; v Novembri 89 prehovoril z tribúny na Námestí SNP básnik, hudobník a spevák Karel Kryl. Pamätám si ho ako prvého, ktorý jasajúce davy spražil tvrdením, že nadšenie rýchlo opadne, že nás čakajú ťažké časy a že potrvá aj desať rokov, pokiaľ bude v Československu ako-tak normálna situácia, aj to len za predpokladu tvrdej vynaloženej práce. Priznám sa, nepáčila sa mi táto reč. Zdalo sa mi, že Kryl je prílišný pesimista.
Dnes máme tých desať rokov za sebou. Hlboko sa Karlovi, ak ma počuje, ospravedlňujem. Poučil som sa, že získaná sloboda a z nej vytrysknutá iniciatíva jednotlivcov neznamená automaticky lepšie fungovanie zdravotníctva, školstva, ekonomiky, atď. Dá sa využiť aj na kradnutie, tunelovanie, zneužívanie funkcie, rozmach byrokracie, mafií.
Je na historikoch, politikoch, ekonómoch, žurnalistoch, aby zhodnotili zo svojich stanovísk čo sa stalo, čo sme získali, čo stratili, kde sme postupovali správne, kde sme sa nevyhli chybám. Aj my obyčajní ľudia, od kolegov na katedrách až po štamgastov pri pive, vieme svoje. Veľakrát počujeme aj kategorické a veľmi zjednodušujúce tvrdenia, že: “Jedni kradli, kradnú aj títo. Bez úplatku nič nevybavíš. Privatizácia je jeden veľký podvod. Za komunistov bolo lepšie. Že môžeme cestovať, a za čo?“, a tak ďalej a tak podobne. Viem si ich vysvetliť a niekedy aj pochopiť. Svoje zohráva osobná skúsenosť, príslušnosť k tej, či onej časti rozdelenej spoločnosti a v neposlednom rade známa krátka ľudská pamäť. Zabudli už podaktorí na strach, ktorý ovládal väčšinu z nás, na dvojtvárnosť (inak v kruhu známych, rodiny, inak na schôdzi, politickom školení, na verejnosti), ktorá z toho pramenila? Zabudli sme na kádrové materiály, na ponižujúce prehlásenia pri pracovných hodnoteniach? Naozaj sme zabudli na chátrajúce historické pamiatky, námestia, obce a mestá? Alebo na také prozaické veci, ako bolo zháňanie raz toho, raz onoho úzkoprofilového tovaru, státie v nekonečných radoch na devízový prísľub, chladničku, auto, televízor a neviem čo ešte?
Situácia na Slovensku má iste ďaleko od ideálnej. Skúsme nezaujato porovnať len tých zopár vymenovaných predností predchádzajúceho režimu s dnešným stavom. Odosobnime sa od našej politickej orientácie, od našej konkrétnej skúsenosti. Napriek tunelovaniu, klientelizmu, rozmáhajúcej sa byrokracii, neprehľadnej privatizácii, striedajúcim sa vládam, mafiánskym praktikám a ďalším záporným javom sprevádzajúcim transformáciu spoločnosti, by sme mali priznať, že život na Slovensku sa zlepšil. Áno, sú problémy a veľké. Napr. v zdravotníctve, ale priemerný vek sa za desať rokov zvýšil až o dva roky. Zlepšilo sa aj životné prostredie, o čom by mohli hovoriť napr. obyvatelia Žiaru nad Hronom, ale aj Bratislavy a iných regiónov. Prejdite sa po Banskej Štiavnici, Košiciach, Nitre, Trenčíne. Napriek krívajúcej ekonomike dostať v obchodoch všetko čo potrebujeme. Podobne by sme mohli hovoriť na tému automobilizmu, telekomunikácií, počítačov, bytov, atd.
Problémy má školstvo, ale počet vysokoškolských študentov sa prakticky zdvojnásobil. Získali sme akademické slobody, samosprávu a nemienime sa ich vzdať. Aj na stredných a základných školách sa situácia mení. Musíme si uvedomiť, že školstvo má obrovskú zotrvačnosť (história nás mohla presvedčiť, že je to viac výhoda ako nevýhoda) a na výsledky treba chvíľku čakať. Len slepý nevidí pokrok.
Čo sme teda vlastne získali? Ak berieme do úvahy len materiálnu stránku veci, jeden získal viac, iný menej, podaktorí stratili. Každý z nás však získal niečo, čo sme dlhé desaťročia nemali, a to možnosť slobodnej voľby. Naša vôľa sa prejavuje jednorázovo v maximálne štvorročných intervaloch. Raz nás posunie doprava, raz doľava. Ak si toto právo, získané v Novembri 89, udržíme, zaistíme aspoň našim deťom, že metódou pokusov a omylov sa dožijú slušnejšej spoločnosti. Zdá sa vám to málo?