Život bez
trenia
Keby nebolo trenia, možno by ani naši žiaci nemali s fyzikou trenice. Väčšina z nás totiž vie, na ktorom mieste sa fyzika v rebríčku obľúbenosti predmetov nachádza. Prvé to nie je, ani druhé... Prečo je to tak ? Prečo iba veľmi malá časť absolventov gymnázií prejaví záujem ísť ďalej fyziku študovať ? Mnohí študenti považujú fyziku za príliš náročnú na to, aby ju zvládli. V ich mysliach je v maličkej zásuvke s nápisom fyzika množstvo vzťahov, pojmov, ktorým nerozumejú, zákonov a definícií, ktoré sa musia učiť naspamäť... Mali by sme preto zvážiť, čo a ako budeme na hodinách fyziky učiť. Študentom musíme v tejto maličkej zásuvke urobiť poriadok - ukázať im, že pomocou jej obsahu dokážeme vysvetliť a opísať javy, ktoré sa dejú okolo nás.
Našou ďalšou dôležitou úlohou by mala byť výchova takých mladých ľudí, ktorí nájdu v praxi čo najlepšie uplatnenie. Malé uplatnenie nájdu ľudia, ktorí budú zvládať iba naučený algoritmus, ale nebudú vedieť pružne zareagovať na zmeny, nedokážu navrhnúť vylepšenia v zle fungujúcom systéme, ale sa radšej prispôsobia. Hodiny fyziky nám dávajú dobrú príležitosť rozvíjať práve tieto schopnosti - tvorivosť.
Je samozrejmé, že nie všetci študenti zvládajú fyziku na úrovni, akú by si predstavovali ich učitelia. Žiaci, postavení pred príliš náročnú úlohu, majú potom tendenciu učenie sa fyziky vzdať. Nemali by sme zabúdať ani na nich. Dovoľme aj im, aby na hodinách fyziky vynikli.
Myslím, že námet, ktorý tieto požiadavky spĺňa, je úloha na doma - napísať krátky príbeh, úvahu, rozprávku na tému Život bez trenia, Čo by bolo bez trenia alebo "niečo s iným názvom", ale na danú tému. Mojím cieľom bolo, aby sa zamysleli nad trením, kde všade sa prejavuje, kde je žiadúce a kde nie.
Túto úlohu som zadala študentom 1.B a 1.D na Gymnáziu na Vazovovej ulici v Bratislave. Nebudem dopodrobna rozoberať, ako si s tým poradili. Radšej si prečítajte niektoré práce, ktoré som po dlhom zvažovaní vybrala asi z 50 naozaj dobrých prác. Práce boli rôznorodé, v každej sa však prejavila osobnosť autora. Kde inde môžu v škole naplno popustiť uzdu svojej fantázie... ?
Tremlet
Autor: Alexandra Obuchová
Hlavné postavy: Grofélia
Tremlet
Situácia: Koniec 20. storočia. Dom filozofa Tremleta. Tremlet prichádza zachmúrený na scénu, podíde k oknu a hľadí von.
Tremlet: Trieť či netrieť, to je otázka. Čože je to trenie a aké veci by sa diali na tejto ušľachtilej zemi, keby ho nebolo ? Ktože mi odpovie na moje zložité otázky a urobí navždy koniec zmätkov v mojej hlave plnej chaosu.
Grofélia pomaly príde ku Tremletovi a položí mu ruku na plece.
Grofélia: Tremlet, čože ti prichádzajú na um také zložité otázky ? Prečo ťa to tak trápi, milý môj ?
Tremlet: Pretože, Grofélia najdrahšia, desím sa tej myšlienky, čo by bolo bez trenia. Či by sme sa my dvaja mohli vôbec ľúbiť, či by som ťa mohol držať za rúčku a bozkať tvoju nežnú šiju ?
Grofélia:Oh, Tremlet, ja ti teda odpoviem. Bez trenia by sme sa naozaj nenachádzali na tomto poetickom svete. Trenie, to sú sily pôsobiace na dotykových plochách telies, ktoré sa voči sebe pohybujú, alebo ktoré chceme pôsobením vonkajších uviesť do relatívneho pohybu. Bez trenia by tu nebolo vôbec nič, naša Zem taktiež. Vznikla zoskupením prachových čiastočiek a plynu, no bez trenia by čiastočky nevznikli a nezoskupili by sa. Bez trenia by nás meteority veľkosti Zeme zničili. Meteorit však ide takou rýchlosťou, že pri trení so vzduchom sa z neho odlamujú časti a na Zem dopadne ako malý kamienok. Bez trenia by sme sa nemohli bozkať a nemohli by sme si dívať do očí. Teraz už poznáš odpovede na otázky nášho bytia.
Tremlet: Grofélia, udivuješ ma. Ty chceš tvrdiť, že bez trenia by nebola ani naša láska ?
Grofélia: Áno, Tremlet, odvážim sa to tvrdiť. Neboli by sme totiž my, naši rodičia, prarodičia. Naša láska by neexistovala.
Tremlet: Ak si to myslíš, už nie sme hodní ľúbiť sa. No nemohol by som ťa prestať milovať, keby si tu bola a hľadela mi do očí. Preto, odpusť mi, ale musím vykonať smrteľný hriech, Grofélia.
Grofélia: Tremlet, nerob to, čo ťa bude mrzieť neskôr.
Tremlet podíde ku Grofélii, položí jej ruky okolo krku a začne ju škrtiť. Grofélia padne bezvládne na zem.
Exkurzia
Jedného krásneho dňa sme sa vybrali zo školy na exkurziu do Ústavu na výskum všetkého možného i nemožného. Učiteľka nás vodila po laboratóriách a vysvetľovala a vysvetľovala a nudila nás. Tak sme sa ja a pár mojich kamošov nenápadne od ostatných odpojili. Prezreli sme si laboratóriá na výrobu elixíru života, 136 karátového zlata a živej H2O až sme prišli po laboratórium, na ktorom visela tabuľka s nápisom: "Prísne tajné ! Nepovolaným vstup zakázaný ! !". Hneď sme zahnali myšlienku, že by sme vošli dnu, veď je to zakázané (to nás naučili v škole). Len sme svoje uši pritisli k dverám a načúvali (to nás v škole neučili). To čo sme počuli nám skoro vyrazilo dych.
M: Johny, čo to zase vymýšľaš ?
J: Nič, Mickey. Len stroj, ktorý nám pomôže ovládnuť svet.
M: Áno ? Johny, že si zase pil z tej fľaše, ktorú máš schovanú medzi biologickými zbraňami a nervovými plynmi ?
J: Nie, tú som už dávno vypil.
M: Škoda.
M: Ukáž mi ho, Johny.
J: Pozri. Keď stlačím tento gombík, na celom svete prestane existovať trenie.
M: To znamená, že keď napríklad zafúka vietor, všetky veci sa začnú hýbať ? Nič nebude mať svoje stále miesto ?
J: Správne, Mickey. Dokonca ani trezory s peniažkami.
M: To je všetko super, Johny, ale čo my, ľudia ?
J: Aj na to som myslel, Mickey. Zkonštruoval som pre nás dvoch špeciálne trecie skafandre.
M: To je super, Johny. Kedy tú vecičku spustíme ?
J: Ešte neviem, ale do konca týždňa určite.
Keď sme si vypočuli tento rozhovor, okamžite sme vyštartovali rovnomerne zrýchleným pohybom so zrýchlením a = 100 m.s-2 za učiteľkou. Tá nám pravdaže neverila ani slovo. Ale čo teraz ? Ako máme spasiť svet, keď nám nikto ani slovo neverí ? Musíme sa do toho pustiť na vlastnú päsť. Najprv sme si vypracovali plán. Večer sa vkradneme do laboratória a nebezpečný stroj zničíme skôr ako on nás. No náš plán však akosi nerátal s nečakanou návštevou.
J: Aha, Mickey, máme návštevu. Ako ste sa vy, drobčekovia, dozvedeli o našom maličkom vynáleze ? Vy ste asi počúvali za dverami, čo ? Ale to sa nepatrí ! Za trest vás budeme musieť poslať do večných lovíšť, že Mickey ?
M: Áno, zviažeme ich, potrieme medom a pustíme na nich ten zvláštny druh mravcov, ktorý som vypestoval minulý týždeň.
J: Dobrý nápad, Mickey, odnes ich do skladu s atómovými zbraňami. Keď sa vrátiš, obleč si skafander. Dnes večer sa staneme pánmi sveta.
Zdalo sa nám, že je všetko stratené, keď sa zrazu otvorili dvere a dnu vbehol Batman so Supermanom a tí si už s Johnym a Mickeym poradili. My sme rýchlo zatelefonovali na políciu. Tá tu bola behom hodiny. Za ten čas sme sa rozlúčili s Batmanom a Supermanom, pretože museli ísť zachraňovať ďalej. O týždeň sme za zvuku fanfár preberali z rúk ministra obrany a prezidenta USA vyznamenanie. Už teraz sa teším na budúcu exkurziu. Bude totiž v planetáriu ? !
Nina Kadlečovičová
Preteky
Tento dej sa odohráva v roku 2 010.
Bol raz jeden fyzik, matematik, chemik, biológ, proste najlepší vedec na svete, ktorého meno keď sa vysloví, otrasie sa celý Mt. Everest (ale nie) MARTIN SPUSTA. Tento veľký fyzik, matematik, ale ďalej to už poznáte, vymyslel protitrecie manuálne topánky. Tieto topánky vyzerali ako normálne topánky, ale na heslo FYZIKA zapli svoj antitrecí systém a na znovuvyslovenie hesla sa zase zmenili na obyčajné topánky.
A tak sa tento vedec rozhodol vyskúšať ich na obyčajných miestnych pretekoch v šmýkaní na ľade. Martin, prezývaný aj DISKOANTOTRECIFILOS, tam prišiel ako úplný outsider. Ľad bol taký čistý ako zrkadlo, bol bez jediného kamienka. Všetci mali špeciálne topánky určené na šmýkanie na ľade. Len DISKOANTOTRECIFILOS mal obyčajné topánky z roku 1998, tak sa mu vysmievali, že je z praveku (vtedy to znamenalo 20. storočie).
Okolo 32 hodiny 42/5 minúty miestneho času sa pretekári zoradili na štarte. Zúčastnilo sa asi 1350 pretekárov a veľký vedec išiel až v polovici, a tak mal asi 3 gamahodiny čas. Skúšal si teda šmyky bez antitrecieho systému. Keď to videli súperi, začali sa mu znovu smiať. Keď na Martina prišiel rad, rozbehol sa a pred štartom zakričal FYZIKA ! A tak sa šmýkal neuveriteľnou rýchlosťou po 30 km jazere. Asi tak po 20 km znovu zakričal heslo a po chvíli zastal.
Všetci boli neuveriteľne prekvapení a od úžasu začali tlieskať. Martin bol ale sklamaný z víťazstva, a preto sa rozhodol oznámiť svoju neférovosť. Prišiel k porote a povedal, že súťažil neférovo. Oznámil, že chcel len vyskúšať svoj antitrecí systém a vôbec nechcel vyhrať. Porota sa rozhodla udeliť až dve ceny - jednu víťazovi Mišojurovi, ktorý sa došmýkal úbohých 200 m a druhú Martinovi za vynájdenie antitrecieho systému. DISKOANTOTRECIFILOS si dal neskôr tento systém patentovať a získal Nobelovu cenu za vynález desaťročia. Stal sa veľmi váženým občanom.
PS: Uvidíme, ako to bude v budúcnosti.
Martin Spust
Ako by vyzeral zivot bez trenia (úvaha)
Keby neexistovalo trenie, tak by naši pravekí predkovia neprišli na spôsob zakladať si oheň sami. Boli by odkázaní spoliehať sa len na prírodné živly a potom samozrejme na neustále udržiavanie ohňa. To by im sťažovalo životné podmienky a obmedzovalo ich pohyb sa lepšou korisťou.
Ale uvažujme aj v prítomnosti. Vieme, že naša planéta Zem nie je vo Vesmíre sama. Okrem iných planét, hviezd sa tu nachádzajú aj roje meteórov. Pri svojom pohybe vesmírom sa dostávajú aj do našej atmosféry a čo by sa mohlo prihodiť ? Pri dopade a zrážkach s našou planétou by na nej mohli spôsobiť veľké škody, alebo ju celkom zničiť. Ale vďaka treniu sa pri vstupe do našej atmosféry začnú rozžeravovať a buď celkom zaniknú, alebo dopadnú na Zem ako naše meteority.
Vieme, že trenie vzniká pri pohybe telesa po podložke, napr. po ceste alebo nejakom prostredí, napr. vo vzduchu, vo vode - vtedy hovoríme aj o odpore prostredia.
Čo to všetko znamená ? Nuž to, že ľudia by sa nemohli pohybovať, vtáci ani lietadlá lietať, lode plávať po moriach bez problémov. Nuž vidíme, že na to, aby mohol existovať život v našich podmienkach, je trenie veľmi dôležité, ba je nevyhnutnou súčasťou niektorých fyzikálnych dejov.
Juraj Matiaško
[ Predchádzajúci článok
| Úvodná strana
| Nasledujúci článok ]