Vzdelanie – maturita – vysokoškolské štúdium – začarovaný kruh?”

Jedným z omylov doktríny “Jednotnej školy”, o naplnenie ktorej sa v uplynulých niekoľkých desaťročiach politický režim usiloval, bola teória rovnakých vedomostí, ktoré si môže a má osvojiť každý stredoškolský študent, ako výsledok všeobecného vzdelávania. Namiesto k formovaniu kvalitného vzdelania to viedlo k potláčaniu individualít a k spriemerňovaniu vedomostí aj u študentov, ktorí mali predpoklady dosiahnuť vynikajúce výsledky. Pretože mnohí študenti neboli schopní si osvojiť učebnicou a osnovami stanovené vedomosti vo všetkých predmetoch rovnako, dochádzalo spravidla ku kompromisu medzi študentom a jeho učiteľom: Učitelia si zvykli akceptovať naštudované vedomosti, aj vtedy, keď bolo zrejmé, že im študent dobre nerozumie a vlastne len reprodukuje to čo počul, alebo prečítal. Tomuto spôsobu posudzovania žiackych vedomostí dobre vyhovoval aj zaužívaný systém zamestnaneckých vzťahov, v ktorom rozhodujúcim faktorom bol diplom o absolvovanom vzdelaní a často aj stranícka príslušnosť, či konexie k mocenskému aparátu.

Požiadavky na nositeľov vzdelania sa postupne menia a sprísňujú. Úspešnosť jednotlivca sa posudzuje na základe jeho adaptability k neustále sa meniacim potrebám zvoleného povolania a hodnotia sa schopnosti, ako napr. komunikatívnosť, tvorivosť, schopnosť získať a spracovať informácie, pracovať v tíme, ďalej sa vzdelávať, … Namiesto deklaratívnych a často nie dobre pochopených vedomostí sa vyžadujú operačné poznatky a schopnosť ich tvorivo využívať.

Na druhej strane, pre značnú zotrvačnosť školského systému vo viacerých školách pretrváva vzdelávací mechanizmus osvojený počas predchádzajúcich štyroch desaťročí: Vysoké školy aj naďalej predpokladajú u uchádzača o štúdium len deklaratívne poznatky a prevažne na takéto poznatky sa zameriavajú aj pri prijímacej skúške na vysokoškolské štúdium.

Klesajúca úroveň vedomostí absolventov stredných škôl a značný rozdiel vo vedomostiach žiakov končiacich štúdium v rôznych lokalitách, vedú k úvahám o potrebe štandardizovať požiadavky a vytvoriť legislatívny rámec na kontrolu úrovne, na ktorej sa plnia vzdelávacie ciele.

Snahy o zlepšenie úrovne vzdelania dosiahnutého na strednej škole, vedie v štáte s vyspelým vzdelávacím systémom spravidla k dvom návrhom: Prvý z nich je norma štandardných vedomostí, ktoré by si mal počas stredoškolského štúdia stredoškolák osvojiť z určitého vyučovacieho predmetu. Druhý návrh potom obsahuje legislatívnu normu, ktorá má zabezpečiť rovnakú úroveň osvojovania si štandardných vedomostí na všetkých školách. Norma štandardných vedomostí je závislá na legislatívnej norme a spravidla bez nej stráca účinnosť.

Legislatívne stanovená kontrola môže mať podobu napr. námatkových odborných inšpekcií, ktoré posudzujú úroveň osvojenia si vedomostí v každom predmete zvlášť. Iná forma legislatívnej kontroly osvojenia si štandardných vedomostí je ústredne riadená a vyhodnocovaná maturitná skúška.

Obidve zo spomenutých legislatívnych noriem majú len obmedzenú účinnosť:

• Odborná inšpekcia obvykle nemôže byť tak rozsiahla, aby pokryla všetky školy, alebo aspoň väčšinu z nich.
• Ústredne riadená maturita kontroluje úroveň osvojovania vedomostí len v maturitných predmetoch. Všeobecné vzdelanie sa však v súčasnom školskom systéme získava práve súčinnosťou viacerých vyučovacích predmetov.

Uspokojivé východisko zo súčasného stavu treba hľadať predovšetkým v prerušení začarovaného kruhu, v ktorom sa odvolávajú navzájom na seba učitelia stredných a vysokých škôl:

1. Jednotlivé vysoké školy by mali jasne deklarovať, aké vedomosti (deklaratívne, operačné) a aké ďalšie vlastnosti vyžadujú od uchadzačov o štúdium. To však predpokladá, že sa v požiadavkách skoordinujú navzájom a potom aj so strednými školami a v takejto súčinnosti vypracujú balíky štandardných požiadaviek. (Balíky štandardných požiadaviek pravdepodobne nebude možné vypracovať formálne rovnakým spôsobom. Avšak vo väčšine prípadov by mali obsahovať požiadavky na aktivity, v ktorých by žiak preukázal osvojenie si poznatkov na operačnej úrovni.)
2. Učitelia stredných škôl sa budú prednostne zameriavať na sprostredkovanie takto definovaných vedomostí. Pretože však ponuka vysokoškolského štúdia je veľmi rozmanitá a stredoškolský vyučovací čas je len obmedzený, príprava na vysokoškolské štúdium už naďalej nebude môcť byť jednotná. Zrejme bude musieť vzniknúť iný model stredoškolského štúdia – napr. ukončenie spoločného základu všeobecného vzdelania skôr, napr. v šesťnástom roku veku žiaka a potom dvojročné pokračovanie intenzívneho štúdia predmetov, orietovaných na zvolený odbor vysokoškolského štúdia. (Bolo by vhodné zaoberať sa niektorými modelmi už dlhšie úspešne fungujúcimi napr. v Anglicku, Francúzsku, v Holandsku.)

V mnohých európskych krajinách je maturitné vysvedčenie aj ”vstupenkou” na niektoré vysoké školy. Napr. francúzske pe-dagogické dokumenty explicitne uvádzajú, že maturitné vy-svedčenie je posledným stredoškolským a zároveň prvým vyso-koškolským dokumentom. Držiteľ francúzskeho maturitného vysvedčenia sa môže prihlásiť na mnohé z francúzskych vysokých škôl (na regionálne univerzity) a musí byť prijatý.

Vo Veľkej Británii je to v mnohom podobné. Na prijatie na niektoré VŠ stačí maturita, na iné, najmä na tie najznámejšie, podmienkou je aj dobrá známka a osobný pohovor s uchádzačom a nie všetci študenti musia byť na tieto vysoké školy prijatí.

Teda v ideálnom prípade by aj u nás mala byť maturita nielen záverečným vysvedčením zo strednej školy, ale aj prvým vysokoškolským certifikátom oprávňujúcim na štúdium na väčšine vysokých škôl. Len niektoré vysoké školy by mohli získať od Ministerstva školstva alebo od Akreditačnej komisie právo uskutočňovať prijímacie pohovory už do prvého (bakalárskeho) alebo až od druhého (magisterského) stupňa VŠ štúdia. Dúfame, že k tomuto v dohľadnej dobe dospejeme.

Samozrejme, ak má byť maturita zároveň splnením podmienok na prijatie na väčšinu VŠ v SR, potom aspoň jej časť musí byť celoštátna, jednotná a nestranná a anonymne hodnotená.

1. Centrálne riadená maturitná skúška sa ukazuje ako progresívny prvok vzdelávacieho systému. Vo viacerých štátoch úspešne funguje (Anglicko, Francúzsko, …) a pracuje sa na nej aj v susednej Českej republike (očakáva sa jej zavedenie v roku 2004 – Pozri napr. Internet: www.maturita2002.cz.)
2. Zavedenie centrálne riadenej maturity samo o sebe nevyrieši problémy kvality vzdelávacieho systému. Bude treba spojené úsilie učiteľov jednotlivých predmetov na vysokých a stredných škôlách, aby vznikli balíky štandardných požiadaviek.
3. Balíky štandardných požiadaviek v každom predmete by bolo dobre vypracovať v dvoch variantoch: Prvý, jednoduchší variant by mal obsahovať požiadavky na všeobecne vzdelaného absolventa štúdia, ktorý sa na predmet v budúcnosti nemieni špecializovať. Druhý, náročnejší variant, by potom bol určený študentovi, ktorý sa rozhodol pre vysokoškolské štúdium predmetu, alebo pre štúdium zamerania, pri ktorom bude vedomosti z predmetu používať (tak napr. pre takmer každého študenta techniky alebo prírodných vied to bude matematika, chémia, fyzika, …).
4. Na zabezpečenie kvalitnej prípravy na zvolené vysokoškolské štúdium, bude zrejme potrebné prejsť k novej organizácii stredoškolskej, najmä gymnaziálnej prípravy. Treba celkom opustiť doktrínu o jednotnej škole a uniformovanom vzdelaní. Stredoškolákom treba dať v posledných rokoch štúdia možnosť, aby sa intenzívnejšie pripravovali na zvolené vysokoškolské štúdium v predmetoch, v ktorých majú nádej dosiahnuť vynikajúce výsledky a možnosť vyhnúť sa predmetom, o ktoré nemajú záujem a ani v nich nemôžu vyniknúť.
5. Ak má slovenské školstvo prejsť od roku 2004 na ktorýkoľvek z variantov, ktoré sa uvádzajú v predložených materiáloch, mali by ešte predtým školské poradné orgány pracovať na reforme strednej školy. To sa samozrejme neobíde bez výskumných projektov a grantov.

(J. Pišút, V Koubek)